Nasledujúci príbeh je veľmi dojemný a poučný zároveň. Neváhajte a prečítajte si ho! „Haló, volám správne Straty a nálezy?“ Spýtal sa detský hlások. „Áno, zlatíčko. Čo si stratil?“ „Stratil som mamičku. Nie je náhodou u vás?“
- „A povedal by si mi, aká je tvoja mamička?!
- „Je veľmi pekná a dobrá a má rada mačičky.“
- „Tak to pre teba máme dobrú správu, práve včera sme jednu mamičku našli, a to bude tá tvoja. Odkiaľ voláš?“
- „Z detského domova.“
- „Dobre, čo najskôr tam tvoju mamičku zašleme, len počkaj.“
A v tom sa otvorili dvere a vošla do miestnosti tá najkrajšia a najlepšia mamička a v jej náručí mňaukala skutočná živá mačička. „Mamička!“, vykríkol radostné chlapček a vrhol sa k nej. Objal ju takou silou, že nemohla dýchať.
Malý Filip sa prebudil vlastným krikom. Také sny sa mu snívali každú noc. Strčil ruku pod vankúš a vytiahol fotografiu. Bola na nej tvár mladej ženy. Našiel tú fotku na prechádzke už skoro pred rokom. Bol si istý, že ona je práve jeho mamička. V chabom svetle zvonku sa Filip pozeral na usmievavú tvár na fotke, až nakoniec zaspal.
Ráno riaditeľka detského domova ako obvykle obchádzala izby, aby deťom popriala dobré ráno a každé z nich pohladila. Pri Filipovej postieľke si všimla, že na zemi leží fotografia. V noci mu totiž vypadla.
- „Odkiaľ máš tú fotku, Filipko?
- „Našiel som ju vonku.“
- „A kto to je?“
- „To je moja mamička, je strašne dobrá a pekná a má rada mačky“, povedal usmievavý chlapec.
Riaditeľka sa zamyslela. Tvár na fotke hneď spoznala. Bolo to dievča, ktoré vlani do domova dochádzalo ako dobrovoľná pomocníčka. A zároveň už dva roky vyvíjali s manželom úsilie, aby získali povolenie na adopciu dieťaťa.
- „Ak to je tvoja mamička“, povedala riaditeľka,“ musíš ju dobre schovať.“
- Vrátila sa do svojej pracovne a chvíľu čakala. Zrazu počuje klopanie.
„Môžem ďalej?“ Nakukla do dverí známa tvár z fotografie. „Poďte ďalej, Alenka, posaďte sa.“ povedala riaditeľka.
- „Schválili nám to“, povedala rozradostnená žena.
- „Tak to mám veľkú radosť, blahoželám.“
- „Ale, bolo to ťažké, ale som rada aj s Petrom, že sa to podarilo.“
Peter bol Alenin priateľ žili spolu 8 rokov. Kvôli tomu, aby si mohli adoptovať dieťa, mali aj nakoniec svadbu.
- „Kedy sa budete chcieť ísť pozrieť na deti“, spýtala sa riaditeľka?
- „Nie, my sa nechceme pozerať, nechceme vyberať. Chceme, aby to bolo ako u skutočných rodičov, ani oni si nevyberajú. Proste majú dieťa, aké sa im narodia a to milujú celou svojou láskou.!
- „Dobre teda, máme tu chlapca menom Filip, bude mať 5 rokov. Mama sa ho zriekla ešte v pôrodnici. Ak ste naozaj pripravení, privediem ho.“
Alenka prikývla a riaditeľka odišla.
O chvíľu neskôr sa vrátila a držala za ruku malého chlapca.
„Mamička!“ Vykríkol chlapec a vrhol sa k Alenke. Objal ju tak pevne, že sa skoro nemohla nadýchnuť. Alenka ho hladkala po jemných vlasoch.
- „Už som u teba, už budem s tebou!“
Záver: pokiaľ v niečo pevne veríte, celý vesmír sa spojí, aby sa to k vám dostalo. Detská viera je oveľa silnejšia ako viera nás dospelých.
Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové – zdieľajte ho, alebo podporte Like-om. Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.
Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane!