79-ročný deduško chodieval pravidelne do jedinej reštaurácie: Po jeho smrti dostala čašníčka nečakaný list, ktorý jej do očí nahrnul slzy

Reklamy

Nikdy neviete, čo sa stane a náš život dokážu počas sekundy ovplyvniť aj úplne neznámi ľudia. Dôkazom toho je príbeh mladej servírky a starého pána.

Pracujem ako čašníčka v jednej z miestnych reštaurácií v malom mestečku v Rusku. Máme tu mladých, starých a stálych zákazníkov, ktorí nás pravidelne navštevujú.

Medzi nimi sú aj starší ľudia, ktorí si sami nevedia navariť, ale chcú jesť, a tak k nám chodia.

Medzi stálych zákazníkov patril starček – jeho meno bol Gregor. Každý deň prichádzal a objednával si to isté – guľáš a ríbezľový kompót.

Vždy mal ku jedlu nejaké výhrady. Raz bol guľáš bez mäsa, raz bol riedky, inokedy bol studený, kompót bol pokazený a nie čerstvý, alebo bol málo sladký.

Vždy sa sťažoval a samozrejme my, ako čašníci sme ho nemali príliš v láske…

Ale nie čašníčka Veronika, tá s ním vždy hovorila, počúvala jeho rozmary, usmievala sa. Vždy.

Jednoducho ignorovala všetky jeho útoky. Vždy sa na neho usmievala, bola milá a úprimne ho mala rada. My sme tomu nerozumeli, pre nás ostatných to bol iba starý muž, ktorý mal neustále zlú náladu. Jedného dňa však neprišiel. Spočiatku nám to pripadalo divné, ale keď neprišiel aj počas ďalších 5 dní, zdalo sa to podozrivé. Koniec koncov, dedko už bol v pokročilom veku – mal 87 rokov. Moja kolegyňa Veronika sa z nás obávala najviac.

Jedného dňa nám priniesli výstrižok z novín sa slovami „Pán Gregor odišiel do neba.“ Všetci sme sa dokonca cítili akosi smutne, ale Veroniku to úplne položilo.

O dva týždne neskôr, k nám do reštaurácie prišiel mladý muž v štýlovom obleku, kravate a s kufríkom v rukách.

Okamžite nám to bolo jasné – nie je miestny obyvateľ. Naše mesto je malé, takže sa navzájom takmer všetci poznáme.

Prišla som k nemu ako k bežnému zákazníkovi a spýtala som sa, čo mu prinesiem. Zdvorilo ma požiadal, že si praje hovoriť s čašníčkou Veronikou. Ona sa vydesila a začala riešiť, čo od nej muž chce. Ten sa však len usmial a povedal, že je notár, a požiadal ju, aby si sadla.  Ukázalo sa, že pán Gregor ponechal Veronike dom s pozemkom a autom…

A zanechal pre ňu ručne písaný list:

„Nemal som rodinu, pretože moja manželka zomrela veľmi skoro. Celú tú dobu mi bola drahá jediná osoba, moja vnučka. Iba kvôli tebe, Veronika, som chodieval do reštaurácie celé tie roky. Vždy si ma počúvala, usmievala sa na mňa a nevenovala pozornosť môjmu reptaniu. Ďakujem, chrobáčik, budeš mi veľmi chýbať! „

Pri čítaní listu Veronika plakala. Potom si vzala pár dní voľno. Predpokladám, že celé tie dni preplakala, no už sa do práce nevrátila…

Svoj byt prenechala na prenájom, presťahovala sa do domu starého pána Gregora…

Koniec koncov, láskaví ľudia sú vždy odmenení!

Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním. Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah. Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme. 

Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové zdieľajte ho, alebo podporte Like-om.

Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.

Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane.