Už ste niekedy premýšľali, čo cítia ľudia so zdravotným postihnutím, keď sledujú svet, diskusie o veciach, aké sú náklady na zdravotnú starostlivosť a „otázky kvality života“, kto si zaslúži liečbu a komu by sa malo pomôcť zomrieť?
Vzhľadom na túto diskusiu, vrátane horúcej diskusie o potratoch, ktorá v súčasnosti prebieha po celom svete, si musíte prečítať dojímavý text od Grzegorza Polakiewicza, ktorý uverejnil na svojom účte na Facebooku.
Je neskoro, napriek tomu som sa rozhodol, že si sadnem k notebooku a napíšem týchto pár viet.
Dnes som si prečítal, čo povedala istá pani:
„Bez potratov by sa do tohto sveta rodili mrzáci.“ Čítal som tiež nasledujúci komentár: „Než diskutovať o potratoch, mali by sme uvažovať o tom, čo robiť, aby sa nerodilo toľko postihnutých detí.“
Som zdravotne postihnutý. Som človek, ktorý sa podľa mnohých ľudí nemal narodiť vôbec!
Mám vrodené choroby s asi desiatimi ďalšími zdravotnými problémami a nemám ľavú nohu. Tridsať rokov môjho života bolo doteraz plných skúšok a utrpenia. Na tom nezáleží. Od svojich 15 rokov som pracoval veľmi tvrdo, pretože moja rodina sa o mňa nedokázala postarať. Venoval som každú chvíľu voľného času tomu, aby som pomáhal iným ľuďom: v hospicoch, onkologických oddeleniach nemocníc, detských domovoch, väzeniach, strediskách starostlivosti, staniciach, parkoch, firemných kanceláriách, kostoloch, krčmách.
Stretávam sa s bezdomovcami, chorými a chudobnými. Hovoril som tvárou v tvár s pápežmi, hlavami štátov kardinálmi, takzvanými celebritami i prostitútkami.
Stretával som sa s politikmi a úspešnými podnikateľmi, deťmi, mladými ľuďmi, dospelými a staršími, veriacimi a tými, ktorí neveria v Boha. Deti a dospelí umierali v mojom náručí. Miloval som a nenávidel. Ako každý iný som mal svoje sny.
Mal som v živote fyzické aj duchovné utrpenie. Bol som bez domova, odmietnutý a zradený. A napriek tomu by som svoj život nevymenil za život nikoho iného, pretože som šťastný človek!
Keby som mal na výber, keď som bol, ako niektorí tvrdia, „embryo“, povedal by som pod srdcom mojej matky:
„Mami! Prosím, nechaj ma žiť! Aj keď sa bojíš alebo ma nechceš, nechaj ma žiť. Zvládnem to sám. Nebudem pre vás s ockom bremenom. Nechajte ma žiť, prosím.“
Podľa bežných štandardov sme toho doma veľmi nemali a napriek tomu ma moja mama nechala žiť a to je najväčší dar zo všetkých. Vybrala si život! Môj život! Keď dnes počujem a čítam, že potratom sa má zabrániť narodeniu osôb so zdravotným postihnutím, položím si otázku:
„Prečo by som sa nemal narodiť? Stratil niekto kvôli mne niečo? Skutočne si nezaslúžim opätovanú lásku a srdce, ktoré som aj ja ponúkol všetkým? Prečo sú ľudia, ktorí nechcú, aby ľudia ako ja žili? Je také ťažké žiť vedľa nás? Som pre vás bremenom?“
Milujem život. Milujem svojich priateľov. Každý deň objavujem krásy ľudstva a sveta. Mám aj svoje pocity. Aj keď vidíte moju usmievavú tvár, verte mi: aj ja plačem! Plačem, keď vidím bolesť, utrpenie a slzy a nijako nemôžem pomôcť. Nemám toho veľa, ale mám milujúce srdce a chcem ho ponúknuť.
Rozhliadnite sa a pomyslite si, že niekto, koho milujete, váš najlepší priateľ, niekto, koho si vysoko vážite a ktorý by vám ponúkol celé svoje srdce, je dieťa, ktoré nemalo žiť.
Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové – zdieľajte ho, alebo podporte Like-om. Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.
Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane!
