Doktorka prehovorila o malých umierajúcich detičkách: „Neplačú, s úsmevom na perách hovoria niečo, čo by ste skutočne nikto nečakali…“

Reklamy

Ak si myslíte, že sú detské hospice, v ktorých sa starajú o umierajúcich pacientov, plné beznádeje, mýlite sa. Deti hovoria o smrti prekvapivo jednoducho.

Ide o tému, o ktorej sa nám hovorí naozaj neľahko.

Z času na čas je potrebné ju otvoriť a pozrieť sa na ňu očami tých, ktorých sa najviac týka. A práve to urobila doktorka Alastair McAlpinová, pracujúca na detskom oddelení. Stará sa o malých pacientov s tými najhoršími ochoreniami, z ktorých mnohí svoj boj nezvládnu.

Tieto detičky sa nesťažujú si ani neplačú. Bývajú veselé do posledného okamihu.

Práve tak to doktorka Alastair McAlpinová opisuje. Snažia sa tak najmä neublížiť rodičom, pre ktorých je celá situácia už tak veľmi náročná. Deti to inštinktívne vnímajú a prispôsobujú sa tomu. Ak hovoria o tom, čo ich trápi, tak skôr s personálom. Zvyčajne si robia starosť o mamičku a o otecka.

Čas strávený s rodinou je pre nich zároveň veľmi dôležitý, čomu sa v hospicoch snažia vyjsť v ústrety. Nespomínajú na to, ako na nich rodičia niekedy kričali, ale skôr na to, aké úžasné je objatie od ich sestry alebo ako sa s nimi súrodenec podelil o svoje obľúbené jedlo.

Ak majú tieto deti svojho obľúbeného maznáčika, často hovoria o ňom. Hovoria, že im bude chýbať, ale zároveň dúfajú, že sa s ním neskôr zase stretnú. Kladú rodičom na srdce, aby sa o neho dobre starali.

Chcú, aby nebol smutný. To je pre nich v posledných okamihoch života obzvlášť dôležité.

Majú svoje obľúbené príbehy a chcú, aby im ich rodičia čítali stále dokola. Ľahko sa do nich vžijú a uniknú do svojho obľúbeného sveta. Tvrdia napríklad, že im Harry Potter pomôže zahnať bolesť alebo že sa neohrozený Batman postará o ich strach. Rodičia aj personál na túto hru často pristupujú, čo deťom opäť pomáha uľahčiť situáciu.

A ak sa títo malí pacienti snažia na niečo rozpomenúť, bývajú to len tie pekné a pozitívne veci.

Nespomenú si na hroznú búrku, ale na to, ako ich mamička objímala a chránila. A radosť im urobia aj drobnosti, treba drobné ťažkosti kamaráta vo vedľajšej posteli, ktorému napríklad upadlo pitie alebo jedlo.

Ak to len trochu ide, je dobré ich nechať hovoriť. Vypočuť si, čo majú na srdci, akokoľvek nám to v tomto okamihu možno nepríde dôležité. Pre nich to totiž dôležité je. Nevadí, že nejaký zážitok rozoberajú stále dokola. Pomáha im to. Nechcú myslieť na to, že umierajú, ale na to, čo na tomto svete zažili.

Zdroj: Mirror

Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním. Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah.

Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme. 

Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové zdieľajte ho, alebo podporte Like-om.

Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.

Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane.