Rosenhanov experiment odhalil v roku 1973 znepokojujúcu skutočnosť. Študovaní doktori, ktorí sa mali starať o duševné zdravie amerických občanov, nedokázali odlíšiť zdravého pacienta od chorého.
Počas vojny vo Vietname sa navýšil počet jedincov, ktorí predstierali duševné ochorenie. Táto problematika zaujala amerického psychológa a právnika Davida Rosenhana. V roku 1969 spustil test, ktorý mal ukázať, do akej miery dokážu psychiatri rozlíšiť duševne chorého pacienta od zdravého.
Spoločne s ním sa do experimentu pustili štyria ďalší muži a tri ženy rôznych profesií.
Ilustračný obrázok
Ich úloha znela jasne: Pokúsiť sa presvedčiť doktorov, že sú psychicky narušení a potrebujú hospitalizáciu. Žiadny z účastníkov v skutočnosti neveril, že by sa im niečo také mohlo podariť. Výsledok bol však ešte lepší, než čakali. Alebo by sa dalo skôr povedať horší?
Každý z nich bol poslaný do inej nemocnice v Spojených štátoch, kde mal opakovať to isté: „Počujem hlasy, ktoré mi hovoria slová ako ‚prázdny‘ či ‚dutý‘.“ Všetci boli psychiatrami prijatí do liečenia a všetci okrem jedného dostali nálepku schizofrenik. Niektorí z nich si v liečebni pobudli dokonca aj viac ako päťdesiat dní.
„Svojej rodine a známym som povedal: ‚Odídem, až budem môcť. To je všetko. Budem tam len pár dní a potom zmiznem.‘ Nikto netušil, že tam zostanem dva mesiace … Jediný spôsob, ako uniknúť, bolo všetko psychiatrom odsúhlasiť. Povedali mi, že som šialený. ‚Som šialený, ale lepším sa.‘ Tak som potvrdzoval, že vo všetkom majú pravdu, „rozprával neskôr Rosenham, ktorý o svojom zážitku napísal v roku 1973 článok Ako byť zdravý na nezdravých miestach.
David Rosenham
Vypozoroval, že nezáležalo, ako moc zdravo sa falošní pacienti následne správali. Keď napríklad ošetrovateľka odhalila, že jedna zo žien si píše zápisky o svojom pobyte, bolo to pre ňu len potvrdenie jej stavu. „Pacient bol v nemocnici, a musel byť podľa ich uvažovania teda chorý. A pretože bol chorý, nepretržité písanie muselo byť jedným z prejavov tejto choroby, možno dokonca podmnožinou nutkavého správania, ktoré niekedy súvisí so schizofréniou,“ napísal Rosenham.
Iný muž sa zase lekárom zveril, že aj napriek príležitostnej hádky s manželkou a občasné potľapkanie po zadku neposlušným deťom, má so svojou rodinou vrelý vzťah. Údajná diagnóza schizofrénie ale spôsobila, že psychiatri úplne prehliadli to pozitívne a sústredili sa na to negatívne, ktoré bolo opäť potvrdením narušeného stavu. „Diagnózy neboli ovplyvnené relatívne zdravými okolnosťami života pseudopacienta. Naopak, vnímanie týchto okolností bolo ovplyvnené diagnózou.“
Netreba potom dodávávat, že sa s účastníkmi experimentu ako psychicky chorými sa nakladalo niekedy až neľudsky.
Paradoxne to boli pacienti , tí skutoční, ktorí ich lesť prekukli. Až 35 z nich ich obvinilo z podvodu a označilo ich za novinára alebo profesora.
Ani jeden z lekárov podobné podozrenia nevyslovil. Experiment odhalil, ako tenká je hranica medzi zdravým a chorým jedincom a že v mnohých prípadoch ju nedokáže odhaliť ani študovaný jedinec. Rosenhanov experiment však predsa priniesol niečo pozitívne. Americká psychiatrická asociácia na jeho popud vydala v roku 1980 nový, prepracovanejší manuál pre rozpoznávanie duševných chorôb. Psychiatri sa podľa neho riadia dodnes.
St. Elizabeths nemocnica vo Washingtone D.C., jedna z nemocníc, kde prijali falošného pacienta
Zdroj: allthatsinteresting.com
Zdieľajte tento článok a podelte sa s ním na Facebooku, vďaka Vaším zdieľaniam máme chuť Vám prinášať nové DOBRÉ SPRÁVY na každý deň.