Ahojte, moje meno je Peter. Pred tým, než som sa rozhodol tento príspevok napísať, dlho som uvažoval, či je to správne rozhodnutie. Ale nakoniec som sa rozhodol urobiť to, pretože musím zo seba dostať všetku tú ťažobu.
Ťažobu o mne a mojom živote.
Mám 49 rokov a prežil som celý svoj doterajší život úplne inak ako som chcel. Všetky moje sny a moja vášeň sú preč. Pracujem 6 dní v týždni. Už 30 rokov. Vždy som si zvolil bezpečnú a tú najistejšiu cestu pre všetko a to ma zmenilo, už to nie som naozaj ja.
Dnes som zistil, že ma moja žena podvádza už celých 10 rokov. Môj syn ma nenávidí. Uvedomil som si, že by mi vlastne ani neprišiel na pohreb. Nedokončil som svoj román, necestoval som po svete a nepomáhal bezdomovcom.
Všetky tieto veci, ktoré som si myslel že budem v živote robiť, som nikdy neurobil.
Keby sa moja mladšia verzia dnes stretla s tou terajšou, tak by som ju poriadne udrel a otvoril jej oči. Prišiel by som na to, že tieto sny nie sú reálne.
Keď som mal 20 rokov, ako by to bolo včera, bol som si však istý, že raz zmením svet…
Ľudia ma milovali a ja som miloval ľudí. Bol som inovatívny, kreatívny, spontánny, rád som riskoval a s ľuďmi som sa cítil skvele. Mal som sny. Prvým z nich bolo napísať knihu. Druhý bol cestovať po svete a pomáhať chudobným ľuďom a bezdomovcom.
Vtedy som s mojou súčasnou ženou chodil už štyri roky. Mladá láska. Milovala moju spontánnosť, moju energiu, môj humor a pocit, ktorý som jej dával, aby sa cítila milovaná. Vedel som, že moja kniha zmení svet.
Chcel som ukázať inú perspektívu, ukazovať čitateľom, že si všetci myslia niečo iné, že si ľudia nikdy nemyslia, že niečo urobíte dobre. Mal som napísaných 70 strán. Teraz mám 49rokov a stále mám len 70 strán. Mal som takmer zbalený batoh na výle… Mal som v pláne prejsť celú Áziu, potom Európu, potom Ameriku (Bývam v Austrálii). Do dnešného dňa som bol len na Filipínach.
Teraz sa dostaneme tam, kde sa to všetko pokazilo. To, čoho ľutujem najviac.
Bolo mi 20 rokov. Bol som jedináčik. Potreboval som byť samostatný. Potreboval som prácu hneď po škole, ktorá by financovala a riadila celý môj život. Zasvätil som celý svoj život práci. Čo som si myslel? Ako by som mohol žiť, keď sa mojim životom stala práca?
Po príchode domov, som sa len navečeral, pripravil si prácu na ďalší deň a šiel spať už v 22:00. Vstával som o 6.00 ráno. Bože, nemôžem si spomenúť, kedy som sa naposledy miloval so svojou ženou.
Včera sa mi moja žena priznala, že ma podvádza už 10 rokov. 10 rokov !!! Zdá sa to ako dlhá doba, ale nemôžem to pochopiť.
Ani ma to nezranilo. Hovorí, že je to preto, že som sa zmenil. Nie som človek, ktorým som bol. Čo som robil posledných 10 rokov? Mimo práce, naozaj nemôžem nič povedať. Nie som správny manžel. Kto som?
Čo sa mi stalo? Ani som sa sa nevyhrážal rozvodom, ani som na ňu nekričal, ani som neplakal.
Cítil som, že mi nič nie je. Teraz cítim ako mi padajú po tvári slzy. Ale nie preto, že ma moja žena podvádzala, ale preto, že som si uvedomil, že som vo vnútri pomaly umieral.
Čo sa stalo s týmto zábavným, milujúcim, energickým Petrom, ktorý chcel zmeniť svet? Spomínam na to, aký som bol na strednej žiadaný najpopulárnejším dievčaťom v škole, ale ja som ju odmietol kvôli mojej žene.
Pamätáte si na všetko, čo som spomínal o batohu a knihe? To všetko som robil a plánoval v prvých rokoch na vysokej škole. Pracoval som na čiastočný úväzok a utratil som všetko, čo som si zarobil. Teraz som šetril každý cent. Nepamätám si, kedy som sa naposledy bavil. Alebo si niečo pre seba kúpil. A čo mám vlastne teraz?
Môj otec zomrel pred desiatimi rokmi. Spomínam si ako mi mama zavolala a povedala, že sa to s ním stále horší. Vtedy som bol veľmi zaneprázdnený a pracoval som na veľkej zákazke. Stále som odkladal svoju návštevu v nemocnici v nádeji, že sa otec bude držať aj naďalej.
Zomrel a ja som bol povýšený. Nevidel som ho 15 rokov. Keď zomrel, povedal som si, že to nevadí. Som ateista, racionalista a to, že je mŕtvy, mi bolo takmer úplne jedno. Čo som si myslel?
To všetko vedie k jednej veci, k ničomu. Myslel som si, že finančné zabezpečenie bola tá najdôležitejšia vec. Teraz už viem, že to rozhodne tak nie je.
Je mi to ľúto, nechal som aby moja práca prevzala môj život. Je mi ľúto, že som hrozný manžel. Manžel, ktorý len zarábal peniaze.
Je mi ľúto, že som nedokončil svoj román, že necestujem po svete. Nebol som emocionálne prítomný pre môjho syna a nebol som tu pre moju manželku.
Ak čítate tento príspevok a máte celý život pred sebou, prosím, nič neodkladajte. Nenechávajte svoje sny na neskôr.
Zamilujte sa do vašej energie, vašej vášne. Nezostávajte na internete počas celého voľného času (ak to vaša vášeň nepotrebuje).
Prosím, urobte niečo so svojím životom, kým ste mladí. Neuspokojte sa s tým, čo máte teraz. Nezabudnite na svojich priateľov, svoju rodinu. Na seba. Nepremárnite svoj život. Vaše ambície.
Rovnako ako som to urobil ja. Nebuďte ako ja.
Ospravedlňujem sa za dlhý príspevok, proste som to musel dostať von. Uvedomil som si, že som sa zameral len na peniaze a nie na dôležitejšie veci. Keď som bol mladší zanedbal som to a teraz som vo vnútri mŕtvy, starý a unavený.
Čo sa týka románu a cestovania, priznávam, som od mladosti iný človek.
Už nemám tú kreativitu a túžbu dokončiť román. Za posledných takmer 30 rokov som sa podstatne zmenil.
Už nedokážem vrátiť čas a vidieť svojho otca, aj keď je moja matka stále nažive. Žije v Londýne, takže návštevy sú dosť ťažké. Avšak už sa budem snažiť byť s ňou čo najviac, to viem. Milujem svojich rodičov.
Stojím si za tým, čo som povedal. Žite svoj život naplno. Nič neodkladajte a nenechajte sa zastaviť. Majte vieru vo svoje schopnosti a buďte schopní zmeny a pocitu šťastia.
S najúprimnejším pozdravom, Peter.
Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním. Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah. Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme.
Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové – zdieľajte ho, alebo podporte Like-om. Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.
Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane.