Ošetrovateľ v hospici berie svoju prácu doslova ako poslanie: „Svojím pacientom sa snažím spríjemniť ich posledné chvíle na zemi.“

Reklamy

Ošetrovateľ menom Joshua e dlhoročným zamestnancom ústavu pre dlhodobo choré osoby. „Začiatky pre mňa boli veľmi ťažké. Dlho mi trvalo, kým som sa po škole adaptoval na skutočný život a povolanie opatrovateľa o dlhodobo chorých pacientov. Dodnes si pamätám svoje prvé lúčenie so starým pánom, ktorý u nás bol v starostlivosti už v čase, keď som nastúpil do ústavu. Bolo to nesmierne ťažké, nikdy predtým som nezažil ten pocit byť s človekom do poslednej chvíle,“ spomína Joshua na svoje začiatky vo svojej profesii.

„Po týchto náročných začiatkoch som si po príchode z práce domov začínal hovoriť, či je táto práca pre niekoho, ako som ja.

Človeka pravidelne napĺňa smútok zo straty ľudských životov, a to má samozrejme vplyv na psychickú pohodu.

Jedného dňa si pri popoludňajšej pauze pri káve prisadla kolegyňa, ktorá sa so mnou dala do reči, pretože videla, že na tom nie som najlepšie a niečo ma trápi,“ popisoval Joshua svoje skúsenosti s prácou.

„Ihneď po vypočutí všetkých mojich trápení s novou prácou prišla kolegyňa s riešením. To, čo mi kedysi povedala pri káve, úplne zmenilo môj pohľad na zamestnanie, ktoré vykonávam.

Podarilo sa jej preniesť jej prístup k práci na mňa. Sama mi povedala, že ona prácu neberie tak, že tí ľudia už len čakajú na koniec svojich životov. Skrátka sa im snažia maximálne spríjemniť ich pobyt a z každého dňa robí ten najlepší možný. Nikdy bohužiaľ nie je možné vedieť, ktorý je ten posledný,“ pokračoval opatrovateľ svoje rozprávanie o zlomovej situácii jeho kariéry.

„Prakticky ihneď na druhý deň som vďaka nej šiel do práce s absolútne odlišnými pocitmi ako predtým. Od tohto dňa som pacientom a pacientkám začal predčítať z ich obľúbených kníh a plnil im ich posledné priania.

Veľmi skoro sa potom lúčenie stalo rutinou. Naučil som sa jednu podstatnú vec. Tou bolo to, že ľudia svoje posledné chvíle trávili v príjemnej atmosfére. Často sa mi tiež dostáva veľké poďakovanie od príslušníkov rodín, ktorých príbuzní ležia práve u nás.“

„Naposledy si vybavujem pani Lýdiu. Tá u nás ležala skoro pol roka a bojovala so zákernou chorobou, ktorej nakoniec podľahla. Každý deň popoludní, pred koncom mojej smeny, som za ňou chodil a čítal som jej básne a spieval piesne.

Jedného dňa som sa spýtal jej dcéry, akú má pani Lýdia obľúbenú pieseň. Tu som sa naučil a na druhý deň som ju ju zaspieval. Chvíľu potom pacientka zomrela. Napriek tejto smutnej udalosti som bol veľmi rád, že svoje posledné minúty mohli začuť slová svojej obľúbenej piesne,“ zakončil Joshua svoje rozprávanie a pousmial sa.

Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové zdieľajte ho, alebo podporte Like-om. Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.

Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane!