Sedemdesiatdeväťročný Martin Colomer a jeho o tri roky staršia žena Sinforosa sú jedinými obyvateľmi španielskej dediny La Estrella. Je tomu už viac ako 45 rokov, čo v dedine zostali sami.

Spoločnosť im tu robia len tri psy, štyri sliepky, jeden kohút, dvadsaťpäť mačiek a pár včiel.

Kedysi táto dedina, ktorú údajne postavil akýsi bohatý šľachtic pre svoju milenku, kypela životom.

Žili tu stovky ľudí, mali tú svojho starostu, kňaza, dvoch učiteľov, obecného strážnika, ktorý sliedil po krčmičkách, i hrobára.

Potom sa ale v roku 1883 cez dedinu prehnala prívalová búrka a zabila 26 miestnych obyvateľov a zničila 17 domov.

Odvtedy La Estrella strácala na svojom lesku a jej niekdajší rušný život sa v nej už nikdy neobnovil.

Keď potom v roku 1936 vypukla v Španielsku občianska vojna, veľa ľudí opúšťalo vidiek a hľadalo si prácu v mestách. Tento trend pokračoval aj v ďalších rokoch.

Nakoniec v dedine zostali len Martin sa Sinforosou, dokonca aj ich deti odtiaľ odišli.

„Mnoho ľudí hovorí, ako sa tu máme, ale ja im rozprávam:‘ Poďte sem a skúste tú chvíľu žiť a uvidíme, ako dlho tu vydržíte, ‚“ usmieva sa starý muž. On sám v La Estrella zostal len kvôli svojej žene. „Nechcela odtiaľ,“ vysvetľuje. „Narodila sa tu a od malička tú žila. Keby by to záviselo na mne, dávno by som odtiaľ odišiel.

Interiér kostola

Ale nemohol som ju tu nechať samotnú.

Čo nám teda zostávalo?

V dedine žije viac mačiek ako ľudí

Hovorí a rozpráva, ako svoju ženu prvýkrát spoznal, keď privádzala na farmu dobytok z poľa.

Neskôr sa stretli v jednej z dvoch miestnych Tavern, kde sa ľudia po večeroch schádzali k tancu, zamilovali sa do seba a vzali sa.

Pamätná doska pripomína nešťastie, ktoré dedinu zasiahlo 9. októbra roku 1883.

Dnes žijú prakticky rovnako ako pred päťdesiatimi rokmi – bez elektriny, tečúcej vody, telefónu a televízie.

V starej rachotine si občas zájdu do najbližšieho mesta, vzdialeného odtiaľ asi 25 kilometrov. Vyzerajú, že im nič nechýba a sú so svojím jednoduchým štýlom života celkom spokojní.

Nudu nepoznajú. „Máme veľa práce okolo zvierat a ovocných stromov,“ podotýka Martin. Stará sa o 451 kôstkovín, ktoré ručne zalieva vodou z vedra. K zábave mu stačí tranzistor. „Hudba je všetko, čo potrebujem,“ tvrdí.

Okrem toho cez víkend k nim do dediny vždy niekto z turistov zavíta.

Sprevádza ho teda po dedine, ukáže mu faru, kostol i bývalú radnicu s nástennými maľbami na stenách a pamätnú dosku na počesť najslávnejšieho rodáka, toreadora Silvia Zafonta Colomera, ktorý zomrel ako mladý pri automobilovej nehode.

Zdroj: sipse.com

Ak ste našli v tomto článku niečo hodnotné pre vás alebo vás v niečom inšpiroval, podporte nás zdieľaním.

Je to najlepší spôsob, ako podporiť kvalitný obsah.

Vy rozhodujete o tom, čo letí, ďakujeme.