Smrť je súčasť ľudského bytia, nech chceme alebo nie. Čaká každého človeka na tejto zemi. Preto je podstatné užiť si svoj život naplno.
Na jeho konci vám potom zostanú práve krásne spomienky, z ktorých môžete čerpať do poslednej sekundy.
Niekedy nás môže stretnúť smrť aj nepriamo, a to v zmysle odchodu blízkeho a milovaného človeka. Taká strata môže dlhé roky bolieť a niekedy ani neprebolí. Je ale dôležité sa naučiť s tým žiť.
Tento príbeh je o mladom mužovi, ktorý nečakane a náhle prišiel o svojho kamaráta.
Šok vystriedalo hlboké trápenie a muž nevedel, čo s tým. Prestal žiť svoj vlastný život, akoby sa pre neho zastavil čas. Odchod milovaného človeka bol pre neho bolestný a nepochopiteľný. Hľadal pomoc všade možne, a dokonca sa obrátil aj na cudzích ľudí pomocou sociálnych sietí. Keď sa podelil o svoje trápenie s ostatnými, dostal mnoho správ, ktoré ho mali podporiť.
Ľudia voči mladíkovi preukázali neskutočnú vlnu empatie a pochopenia. Pomocou odkazov mu dodávali odvahu, aby mohol ísť vo svojom živote ďalej a súženie zo straty blízkeho v blízkej dobe prekonal.
Muž sa však pozastavil nad jedným odkazom. Napísal ho istý pán v rokoch.
Muž mu napísal:
Životom som sa prepletal všelijako, teraz už mám síce staré kolená, ale idem ďalej, a to aj napriek tomu, že som stratil všetkých priateľov, rodinu, deti, známych. Všetkých som totiž prežil. Chcel by som vám s istotou povedať, že na umieranie blízkych si časom zvyknete, ale nie je tomu bohužiaľ tak.
Každá strata vo vás niečo zanechá a aj vám niečo vezme.
Akoby vám niekto ukrajoval kúsky vašej duše. Srdce mám zjazvené, ale je dôkazom toho, že som bol obklopený ľuďmi, ktorí za to stáli, ktorých som naozaj miloval a oni mňa tiez. Tieto jazvy sú svedectvom hlbokého citu a skutočného života, ktorý som s milovanými žil. Niekedy sa môže zdať, že tieto jazvy môžu človeka skôr zničiť, ale opak je pravdou. Ony zoceľujú, robia človeka silnejším.
Život môžeme prirovnať k akejsi lodi, ktorá sa hojdá vo vlnách. A smútok prameniaci zo straty milovaného človeka prichádza v momente, keď jedna veľká vlna zmetie našu loď pod hladinu a všetko rozmetá. My ale musíme vyplávať nad hladinu a zase sa nadýchnuť, a aj napriek tomu, že okolo seba vidíme trosky svojho života, je potrebné ísť ďalej a bojovať za svoje bytie. Chvíľu potrvá, kým sa dostaneme do bezpečia. Cestou tak budeme preplávať troskami spomienok, ktoré budú bolieť, nesmie nás to ale zlomiť.
Spomienky budú prichádzať, ale čím ďalej budeme, tým viac sa budeme vzďaľovať bolesti a utrpenia.
A zrazu sa more upokojí a my sa budeme môcť znova zhlboka nadýchnuť. V tom momente pochopíme, že sme tento boj zvládli a môžeme ísť ďalej po svojej životnej ceste, len tá jazva zostane na srdci navždy.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho medzi svojimi priateľmi a rodinou a šírte radosť a šťastie vo svojom okolí.
Ak sa Vám článok páčil alebo ste sa dozvedeli niečo nové – zdieľajte ho, alebo podporte Like-om. Čím viac zdieľaní, tým väčšia motivácia pre nás, písať dobré správy každý deň.
Napíšte nám komentár! Vaše názory sú vítane!