Dohnať a predbehnúť západný svet, to platilo v Sovietskom zväze nielen v produkcii ocele alebo tankov, ale aj vo výrobe televíznych prijímačov. Obyvatelia krajiny navyše boli televíziou posadnutí a tento prístroj si kupovali milióny ľudí.
Nová televízia bola pre obyvateľov Sovietskeho zväzu pomerne drahá, stála niečo medzi 1000 až 2000 rubľami, čo boli vtedy veľké peniaze a znamenali niekoľko mesačných platov. Sovietske domácnosti tak šetrili, aby si mohli kúpiť televíziu s obrazovkou s veľkosťou zhruba dnešného mobilu alebo tabletu. Ľudia ale po televíziách doslova šaleli a o odbyt nebola núdza.
Sovietska vláda si rýchlo uvedomila, že táto kúzelná debnička má veľký potenciál v šírení propagandy. Keď sa na konci 50. rokov zdvíhali výrazne ceny všetkého luxusného tovaru a mnohých spotrebičov, jediné, čo z toho bolo vyňaté, boli práve televízory. Ich cena naopak klesla a dva roky na to navyše vláda zrušila koncesionárske poplatky. Ľudia odvtedy platili len za televíziu a ďalej už neplatili nič. Vysielanie bolo pochopiteľne financované kompletne zo štátneho rozpočtu.
V roku 1955 mal televíziu jeden milión Rusov, v roku 1960 to bolo už päť miliónov a v roku 1963 dokonca desať miliónov.
Keď americká novinárka Marquerite Higginsová navštívila Moskvu, vo svojich reportážach vyzdvihovala, že každý dom v Moskve má svoju televíznu anténu, a to vrátane zablatených chatrčí na predmestiach.
Správne poukázala na kontrast medzi televíziou a celkovou chudobou. Tretina nemala elektrinu, štát zlyhával v tom, aby zabezpečil svojim obyvateľom základné potreby a kvalitné potraviny, a napriek tomu budoval gigantickú vysielaciu vežu Ostankino a ďalej investoval do rozvoja televízneho vysielania. O význame televízie v Sovietskom zväze možno najlepšie vypovedá jedno porovnanie – v roku 1955 vysielalo v krajine deväť kanálov. V roku 1965 ich bolo 121.
Došlo to tak ďaleko, že dopyt po televíziách prevyšoval ponuku a na televízie tak boli poradovníky. Človek na nový prístroj mohol čakať pokojne celé mesiace. Tí, ktorí už televízie mali, ale nemali vyhrané. Typ KVN-49, ktorého sa v 50. rokoch vyrobilo a predalo 2,5 miliónov kusov, bol vysoko poruchový, a tak bolo nutné ho často nosiť do servisu. Podobne na tom boli aj ďalšie typy sovietskej proveniencie. Lenže náhradných dielov bol nedostatok. Takže v mnohých domácnostiach televízory stáli na poličkách a čakali na to, až sa daná súčiastka konečne objaví na trhu. Aj napriek ich poruchovosti boli televízie stále žiadané a ich produkcia rástla aj v 60. rokoch.
Zdroj: amusingplanet.com
Pokiaľ sa Vám tento článok páčil, zdieľajte ho!